Srbská čitáreň Lazu Kostića,
Sombor,
V piatok 1. júla 2005 o 19. hodine
Zúčastnili sa:
Biljana Kovačević Vučo, predsedníčka Výboru právnikov pre ľudské práva (YUKOM)
Miljenko Dereta, výkonný riaditeľ MVO Občianske iniciatívy
Pavel Domoni, šéf novosadskej kancelárie Helsinského výboru pre ľudské práva v Srbsku
Dinko Gruhonjić, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny (NDNV)
Dinko Gruhonjić:
Biljana, včera večer ste sa zúčastnili v televíznom vysielaní Klopka (Pasca), ktorá ospravedlnila svoj názov, pretože cieľom zrejme bolo nachytať vás do určitého druhu pasce, vzhľadom na výber spolubesedujúcich. Aký je vzťah našich médií k vojnovým zločinom dnes, v porovnaní s Miloševičovým obdobím?
Biljana Kovačević Vučo:
Písanie, respektíve mediálne sledovanie zločinov spáchaných v bývalej Juhoslávii v období Miloševića skôr bolo utajovanie, že sa niečo stalo, než sa médiá hodnotove stavali k tomu. Hovorím o období Miloševićovej moci po podpísaní Daytonskej dohody, o pomerne pokojnom období, keď Milošević vystupoval ako „garant mieru”, až po zmenu moci v Srbsku 5. októbra roku 2000. Od občianskych protestov z rokov 1996/97 ani vtedajšia opozícia, ktorá neskoršie prebrala moc, neprejavila ochotu zaoberať sa zločinmi, pretože mienili, že sa z toho sotva dajú vyťažiť politické body. Svedkami sme rozličných agresívnych a emotívnych reakcií ľudí, keď sa spomenú zločiny a nemôžeme povedať, že príčina takých reakcií vždy väzí v skutočnosti, že ľudia sú zlí alebo nepriateľsky naladení, ale reagujú tak preto, že majú určité traumy a frustrácie zo všetkého, čo sa udialo. Z toho dôvodu sa aj vtedajšia opozícia správala rovnako, a rovnako sa správala aj prevažná väčšina opozičných médií, v zmysle – radšej do toho nebudeme zasahovať, pretože nám to určite neprinesie hlasy voličov; ide o nanajvýš háklivú tému a nám treba zhodiť Miloševića, ktorý je vinníkom tých vojen. Prihliadalo sa na to, že Milošević získal plebiscitnú podporu v Srbsku, keď sa dostal k moci a vybral sa do vojny.
V priebehu vojen v Chorvátsku a BaH tunajšie médiá glorifikovali zločiny spáchané nad Srbmi a tá glorifikácia bola v podstate vo funkcii ospravedlňovania toho, čo neskoršie vyplávalo ako zločin spáchaný z našej strany. Nemám v úmysle popierať, že sa zverstvá páchali aj z druhej strany, avšak treba povedať, že tunajšie médiá tie zverstvá používali vo funkcii propagandy. Na ten spôsob sa srbské obete zneužili, aby ešte väčšmi podnietili vojnovú propagandu, aká sa viedla zo Srbska.
Od 5. októbra, respektíve v období pred voľbami roku 2000, keď Miloševićov režim bol naštrbený a keď srbská opozícia zjavne získala podporu ľudu, máloktorý opozičný predák bol ochotný vyjadrovať sa o zločinoch, a zvlášť sa nechceli vyjadrovať o spolupráci s haagským tribunálom. Dodnes to ospravedlňujú – sama si naďalej myslím, že to sa nedá ospravedlniť – obavami, že volebné teleso nebude chcieť za nich hlasovať ak sa vyjadria, že budú spolupracovať s Haagom keď sa dostanú k moci.
(...)
Keď hovoríme o RTS v období Vučelića, potom v období Komrakova a Milanovića, jasné je, že tento informačný prostriedok bol orwelovskou fabrikou lží, že sa ľudia podvádzali do takej miery, že následky toho budeme pociťovať aj v nadchádzajúcich desaťročiach. Ľuďom sa permanentne vymývali mozgy, takže vôbec neverím, že by existovala možnosť ich autonómneho rozhodovania v danom období. Denne boli bombardovaní zverstvami spáchanými nad Srbmi, ako aj krivdami, ktoré nám robia nielen tí z druhej strany, ale krivdami, ktoré nám robí celý svet, takže bolo celkom logické, že sa začali stavať do obrannej pozície a že sa pokúsili zachovať vlastnú integritu, ktorá spočíva, samozrejme, na úplne chybnom základe.
V období Đinđića, v krátkom období vlády DOS, stalo sa to, že ťahy, ktoré Vláda Srbska podnikla a ktoré sú v podstate reformné – nehovorím o aférach a chybách tej vlády, ale hovorím o podstatnej politike tej vlády – neboli dobre odsledované v médiách. Nebolo vytvorené ovzdušie, v ktorom by sa uskutočnili, predovšetkým spolupráca s Haagom, a potom aj pokusy tuná súdiť tých, ktorí spáchali zločiny. Médiá nevykonali to, čo mali, a mali vplývať, aby sa zlé ovzdušie zmenilo.
Často ma mýli skutočnosť, že ani nám a nášmu stanovisku blízke médiá, ktoré boli, podmienečne povedané, na strane zisťovania pravdy o tom, čo sa udialo, ktoré nastoľovali témy, ktoré sú veľmi podstatné v štátoch usilujúcich sa prestúpiť z nedemokratického do demokratického režimu, že sa ani tie médiá neopovažujú otvorene prehovoriť o zločine ako takom. Dokonca aj tie médiá zaraďujú zločiny do politického kontextu a v akejsi kvázidemokratickej rozprave hľadajú dôvody za a proti veciam, ktoré sú nesporné. Diskusia o tom, čo sa udialo v Srbsku – áno; verejná rozprava o tom, ako došlo k vojne – áno; demokratická rozprava o príčinách a následkoch vojen, ktoré otriasli bývalou Juhosláviou – isteže; nakoľko si svet uvedomoval, čo sa dialo – áno, aj o tom treba hovoriť, to všetko sú veci, o ktorých je možné a treba viesť rozhovor, avšak nemožno viesť diskusiu o najmonštruóznejších zločinoch takým spôsobom, že sa niekto rozhoduje za a proti samotnému činu. Keď sa médiá a ich spolubesedujúci usilujú nájsť ospravedlnenie prečo sa, napríklad, udial zločin v Srebrenici, tak to už nie je forma demokratického, legitimného správania sa. Keď sa vstúpi do temnej sféry ospravedlňovania zločinu, tu sa končí demokracia a vstupuje sa do oblasti trestnoprávneho správania sa.
Dinko Gruhonjić:
Pán Dereta, naše médiá v deväťdesiatych rokoch zohrali úlohu, ktorá sa akiste stane predmetom výskumu rozličných vedeckých disciplín, a v samotnej príprave na vojnu a v nabádaní na vojnu ukázali, že majú veľkú moc. Zdá sa mi, že sa médiá dnes správajú dosť zbabele, dnes, keď by mali prebrať úlohu opačnú od tej z deväťdesiatych, respektíve prebrať úlohu vo vytriezvievaní ľudu.
Miljenko Dereta:
Roku 1993 v Belehrade bol urobený prvý prieskum zaoberajúci sa prejavmi nenávisti v našich médiách. Neskoršie je ten prieskum vydaný v podobe malej knihy, ktorú dnes veľmi ťažko dostať a ktorá bola vytlačená v malom náklade začiatkom roku 1994. Bola to prvá analýza toho, čo sa v úradnej televízii hovorilo a čo súvisí s predvojnovými v vojnovými udalosťami. Analýza ukázala, že sa celá jedna profesia, celá jedna časť civilnej spoločnosti, do ktorej patria aj médiá, dala k službám jednej politickej idey a jednej sústavy hodnôt, v ktorej ľudský život neznamenal nič, sústavy hodnôt, kde kolektivizmus dostáva absolútnu prednosť pred hociktorým individuálnym osudom. Spomínate si na indikatívnu vyhlášku Biljany Plavšićovej z toho obdobia, ktorá povedala asi toto: Tak čo, keby zahynulo pár miliónov Srbov, my sme silný genetický materiál a my sa rýchlo obnovíme ako víťazi nad všetkými svetovými mocnosťami združenými v tzv. novom svetovom zriadení!
Dôležité je dnes povedať, že my vieme, kto tvaroval celú vojnovú kampaň v médiách, vieme, že sa to nemôže udiať spontánne, a že si rovnako ako genocída vyžaduje vysoký stupeň organizácie. Žiaľ, tí, ktorí v tom období organizovali kampaň nenávisti, ktorí hovorili jazykom nenávisti, ktorí iných nútili hovoriť jazykom nenávisti, ktorí sa vyhrážali tým, ktorí nehovorili jazykom nenávisti, aj dnes vo verejnosti existujú a hovoria tým istým jazykom...
Naše médiá súhlasia s tým, že zločin je vlastne minca na obchodovanie. My nehovoríme o genecíde v Srebrenici, pretože nás to bude stáť. Ak sa dohovoríme na nejakej slušnej cene s BaH, možno aj priznáme genocídu, ale najprv sa musíme dohovoriť na cene. Ako čo sme roky nevedeli, kde sú naši obžalovaní z vojnových zločinov, ktorých si pýtal haagský tribunál, kým sme sa nedohovorili na cene. V tej chvíli, keď sme sa s nimi a s Haagom dohovorili na cene, oni sa zrazu zjavili, akoby z tej istej diery vyšli. A pred dvomi dňami sme sa dozvedeli, že sa roku 2002 presne vedelo, kde je generál Mladić. A keď Carla del Ponte o tom hovorila, vtedy ani vtedajšia vláda nemala nadostač síl, aby v súvislosti s tým niečo podnikla.
Naša vláda pred dvomi dňami teda priznala, že klamala celý svet. A tu sa dostávame k tej skúške hodnôt a zodpovednosti médií za promovanie určitej sústavy hodnôt, zvlášť v období tranzície. Nemysliteľné je, aby v hociktorej civilizovanej krajine médiá hlásali zločin, aby médiá prešli cez lži funkcionárov bez komentára. To je nemysliteľné a to je moja veľká kritika adresovaná ľuďom zamestnaných v médiách, pre ktorých dakedy mám porozumenie, pretože strach je veľký, pretože vklad je veľký, pretože vkladom dosť často býva až fyzická ohrozenosť. Keď sme sa však rozhodli zaoberať sa tou robotou, tak sme prebrali aj určité záväzky v tom zmysle. My z mimovládneho úseku, osobitne, musím povedať, niekoľko smelých žien prebralo zodpovednosť a pripravené sú na následky svojho pôsobenia v danom prostredí.
Dinko Gruhonjić:
Pavel, mali sme veľmi vzrušujúcich pod druha mesiaca od záberov zločinu v Trnove, ktoré vyvolali šok vo verejnej mienke. Aké je vaše stanovisko k tomu? Dospeli naše médiá k priznaniu, alebo sú ešte stále v popieraní zločinu?
Pavel Domoni:
Keď je o novinároch reč, myslím, že rozklad Juhoslávie ukázal, že existujú tri druhy novinárov. Po prvé tí, ktorí sú ochotní klamať v záujme národných záujmov, falzifikovať pravdu, relativizovať veci a keď chcete, aj ospravedlniť zločin. Druhý druh novinárov mieni, že sa najlepšie pôsobí v súlade s národnými záujmami vtedy, keď sa povie pravda. A existuje tretí druh novinárov, takí sú najnepočetnejší a mne najmilší, ktorí odmietajú tú autoritárnu štruktúru národných záujmov vo svojej profesionálnej práci. Oni vôbec nevychádzajú z národných záujmov, ale z profesionálnej etiky a mravných štandardov. Ide o cenný, ale zriedkavý druh novinárov.
Ďalej, keď ide o médiá, myslím, že sa stretáme s určitým druhom preháňania. Preháňania v tom zmysle, že sa médiám pripisuje význam väčší, než ho majú. Na ujasnenie, o čo ide, podám krátky elementárny opis takej situácie. Hovorí sa, že Milošević monopolizoval médiá, že občanom podával ideologicky silne prifarbené informácie, takže občania neustále boli v stave narkózy a preto sa nemohli racionálne a kriticky správať. Keby médiá náhodou boli nezávislé, distribuovali by včasné informácie a občania by sa správali politicky korektne, správne, racionálne... To žiaľ, nie je pravda. A to nefunguje. Je mi ľúto, ale tie veci tak nefungujú. Existujú dva problémové body v tých elementárnych deskripciách. Prvý v sebe skrýva nechutnú a skryto populistickú náklonnosť voči národu. Politici sú údajne zlí manipulanti, nechávajú zločincov, aby národom pili krv na krhly, kým sami pomaly vychutnávajú a pijú krv na slámku. Národ je nevinný, čestný, zaľúbený do demokracie, do slobody, pravdy... Zanedbávajú sa dispozície a potenciály existujúce v národe pre rozličné druhy aj tých najidiotickejších politík. Občania sa nikdy alebo veľmi zriedkavo správajú racionálne, nielen v demokratických krajinách, nehovoriac o krajinách aká je Srbsko! Niektorí rešpektujú racionálne argumenty, ale niektorí nerešpektujú!
Nechcem týmto podceniť úlohu médií, ktoré zohrali naskutku veľkú úlohu. Novinári nenamáčali pero do atramentu, ale do ľudskej krvi a z novinových strán sa parila horúca ľudská krv.
Nepotrebujeme žiadne mystifikácie národa, potrebné je aj tú kategóriu demystifikovať. Čo sme mali počas Miloševića? Mali sme národ, alebo sme mali dav, ktorý svoju existenciu určitým spôsobom predlžil až do dnešného dňa? Neboli ľudia prešťastní, že sa vtedy zjavil nový vodca, ktorému do rúk odovzdajú svoj osud a s menom ktorého na perách môžu nastúpiť do zločinov ako do určitého druhu patriotickej služby?
(Zo srbčiny preložila: Anna Lazarevićová)
|
