Otvorená univerzita,
Subotica,
piatok 24. júna 2005, o 19.00 hodine
Účastníci:
Tamás Korhecz, podpredseda Výkonnej rady AP Vojvodiny
László Végel, spisovateľ
Alpár Losoncz, filozof
Zsuzsana Szerencsés, novinárka
Zsuzsana Szerencsés:
Dovoľte mi začať poznámkou, ešte jednou pripomienkou na chýrečný amatérsky filmový záznam zločinu v Trnove. Nechcem hovoriť o následkoch toho filmu, ale pripomeniem vám jeden detail: teraz už aj menom známy otec Gavrilo, vyprevádza a požehnáva zločincov, v neskoršom vysvetlení, v istom interview, hovorí, že on vlastne nevedel, kam ich vyprevádza. Chcem však pozornosť usmerniť na to, čo sme počuli všetci zo zvukového záznamu vyprevádzania, z ktorého bolo možné počuť, že on ich vyprevádza, kamkoľvek už idú, formuláciou „nepriateľský národ”. Prečo toto spomínam v kontexte tohto príbehu dnes večer? Preto, že nikto, ale naskutku nikto, podľa môjho nahliadnutia ani jedno médium, nenašlo za potrebné reagovať na to, ako je možné, že boží vyslanec, hociktorý národ, z akéhokoľvek dôvodu, vyhlási za nepriateľský. Situácia v spoločnosti je taká, že každý, kto má dáke inakšie stanovisko môže čoskoro byť vyhlásený za nepriateľa a neskôr sa to poľahky spája s národnostnou príslušnosťou. Zoberme ako príklad prípad ministerky Ivany Dulićovej Markovićovej, ktorá sa jediná z terajšej vlády Srbska principiálne vyjadrovala v súvislosti so Srebrenicou, ktorá mala odvahu v mene vlastnej ľudskosti zúčastniť sa tribúny o tomto zločine, a ktorej hneď prischla nálepka, že nie je Srbka, respektíve, že je chorvátskej národnostnej príslušnosti.
Tieto dva prípady chápem ako symptomatické a metaforické a povedala by som, že vo väčšinových médiách vládne nedôvera a podozrenie voči menšinám. Tu nebudem hovoriť o tých médiách, ktorým hovoríme tabloidy, lebo si myslím, že keď ide o ne, netreba plytvať slovami, ale o tých médiách, ktoré sú, podmienečne povedané, seriózne. Je zrejmé, že aj v týchto médiách sa menšinové témy vždy nachádzajú na okraji, s výnimkou dvoch prípadov. Prvý je ten, keď ide o fokloristický moment, ak je reč o dákych manifestačných príležitostiach, a druhý prípad je, keď ide o incidentové situácie.
Pripomeniem vám však, že ani incidentové situácie neboli postačujúcim dôvodom na to, aby belehradské médiá písali o týchto témach. Vojvodina už naplno hučala o medzietnických incidentoch, povedzme šesť mesiacov, a belehradské médiá sa k tejto téme vôbec nevyjadrovali. Až keď medzinárodné spoločenstvo prostredníctvom rôznych svojich predstaviteľov začalo usmerňovať pozornosť na incidenty, až vtedy sa v Belehrade začalo o tom hovoriť.
A čo sa stalo po všetkých tých incidentoch? Všetci sa uspokojili s tým, že sa ich príčina skrývala vo vytvorenom politickom ovzduší pred voľbami, že šlo o politické hry a pod. Ani jedno médium sa nepousilovalo o serióznu preanalýzu príčin problému a nenašlo, nevyšprtalo, kde sa nachádza podstata tých zrážok.
Sama som, ako novinárka, mala príležitosť počuť niektoré veľmi ustarosťujúce údaje, týkajúce sa vzťahu menšín a väčšiny vo Vojvodine. Veľké percento Srbov mieni, že menšiny majú príliš veľké práva a rovnako veľké percento menšín nie je spokojné s tým, ako sa väčšinový národ voči nim správa. Seriózne výskumy poukazujú aj na iné varovné signály, povedzme na to, že na severe Vojvodiny beží pokojný, ale oddelený, paralelný život väčšinového a menšinového národa. Všetko toto končí ako správa na dne novín – nikto na to nereaguje, nikto sa tým seriózne nezaoberá.
Tamás Korhecz:
Pokrajinská vláda prednedávnom urobila analýzu písania tlače o médiách; tu sme skonštatovali poradovník, kto sa na aký spôsob zaoberá spomenutým problémom. V tom výskume novosadský Dnevnik bezpečne vedie ako denník, ktorý najviac priestoru venoval menšinovým problémom a aktivitám menšinových spoločenstiev. Po ňom nasleduje Danas, potom Blic atď. Analyzovali sme tiež, ktoré témy majú prevahu, a dospeli sme k záveru, že, povedzme, úplne minoritná organizácia 64 žúp zaberá takmer 20 percent priestoru vyhradeného pre menšinové témy. Veľká časť priestoru sa tiež venúva situáciám, povedal by som mimoriadnym, čiže incidentným. K iným témam vládne prevažne ignorantský vzťah, čiže iné témy zaberajú málo miesta, obyčajne sú to malé správe, ktoré sa nachádzajú na okrajoch.
Musíme sa pokúsiť dostať sa k odpovedi na otázku, prečo je tomu tak, prečo sa menšinovými témami väčšinové médiá zaoberajú na tento, neadekvátny spôsob. Ide predovšetkým o vzťah majiteľa k týmto témam, lebo takéto zaoberanie, senzacionalistické, incidentné, ale i folkloristické, pravdepodobne prispieva k lepšiemu predaju novín. Čitateľ teda, podľa nich, má záujem iba o tieto témy. Mienim, že je taký odhad zlý, ale určite nie je bez akéhokoľvek podkladu. V otázke je relikt nie tak dávnej minulosti.
Okrem toho treba povedať, že v Belehrade isté problémy a témy, akou je napríklad Vojvodina, život vo viacnárodnostnom prostredí a národnostné menšiny, jednoducho nepoznajú. Belehradsky redigované médiá preto tieto témy vôbec nespracúvajú.
Zoberme si, ako príklad, podľa mňa toho času najlepší časopis v Srbsku – belehradské Vreme. Mnohé veci v ňom si naskutku zasluhujú pochválenie, absolútne sa však vyhýba témam, ktoré sa týkajú Vojvodiny, viacnárodnostného prostredia a národnostných menšín. Pozorované z Belehradu, možno že tieto problémy ani neexistujú mimo dákeho folklóru alebo dákych incidentov.
Pravda, všetci sa začali zaoberať problémom medzinárodnostných konfliktov vtedy, keď sa aj Európa začala zaoberať týmto problémom. Keď som sám, celé mesiace predtým, poriadal tlačovky, poukazujúc na zhoršenie medzinárodnostných vzťahov a na incidenty prvý v Srbsku, belehradské médiá uverejňovali o tom tri riadky alebo to úplne ignorovali.
Dinko Gruhonjić:
László, aký vzťah má tabloidová tlač k menšinám v Srbsku?
László Végel:
Tabloidy sú globálny jav. Vychádzajú takmer vo všetkých krajinách sveta a prinášajú všeliaké hlúposti. Vo Švajčiarsku som, povedzme, čítal ich tabloidy, aj tam je toho naskutku všeličo. Je však jeden významný rozdiel medzi nimi a nami. Tam každý kto si kúpi tabloid vie, že v ňom najde predovšetkým klamstvá a automaticky je nedôverčivý voči tým médiám. Tabloidy majú veľký náklad, ale žiaden spoločenský vplyv. U nás, žiaľ, tieto časopisy majú aj veľký náklad aj veľký vplyv.
My, pravda, nemôžeme začať križiacku vojnu proti tabloidovým médiám. Sankcionovať ich možno iba po určitú hranicu, toľko, koľko to dovoľuje zákon, bez ohľadu na to, či ide o otázku menšín alebo o otázku ľudskej dôstojnosti. Zákon by mal určiť, kde sa končí sloboda tlače, a kde sa začína ničenie alebo poníženie ľudskej dôstojnosti alebo dôstojnosti istej skupiny. Keby sme k tomu mali účinnejšie súdy, situácia by bola značne lepšia. Také zákony je však veľmi ťažko schváliť, lebo je hranica slobody tlače veľmi citlivá.
Mienim, že tabloidy nie sú najväčší problém; najväčší, výstražný problém je to, že neexistuje riadny antipód, to, že neexistuje druhá strana, ktorá je seriózna a dôkladná.
Vráťme sa opäť k menšinám. Nemôžu menšiny iba sedieť a čakať, či niekto príde a povie – aha, teraz vás my spracujeme ideálne. Aj predstavitelia menšín sa na tom musia podieľať.
Pozrel som si elaboráty, ktoré Slováci a Rumuni, respektíve Slovensko a Rumunsko, urobili, s prianím urobiť a napraviť svoj imídž v Európe. Pochopili, že dobrý imidž nemožno vybudovať prostredníctvom politikov, lež zdôrazňujú vlastné kultúrne hodnoty, ktoré nemajú žiaden súvis s podenkovou politikou. Na rovnaký spôsob treba aby menšiny predstavovali samy seba vo vlastných štátoch, teda nie prostredníctvom politikov lež prostredníctvom kultúrnych hodnôt.
Dnes večer sme spomenuli liberálnonacionalistický časopis Vreme, ktorý je tolerantný, ale nie je plurálny. Keby sa naraz rozhodol, že v každom čísle uverejní po jedno inerview s menšinovými politikmi, situácia ohľadne predstavovania menšín v tomto časopise by sa, v porovnaní s terajším úplným ignorovaním, vôbec nezlepšila. Menšinoví politikovia by sa toho sotva dočkali a povedali by: „super”, ale problém tkvie v niečom inom. Tie interview s politikmi by obsahovali nebezpečie, lebo by nepoukázali na celkovú navrstvenosť a odlišnosť menšín a života v menšine.
(...)
Mnoho nádejí sa vkladá do kompromisu politických elít, menšinových a väčšinových. Politikovia sú platení za to, aby robili kompromisy a je dobre, aby mali vôľu po dosiahnutí dohody. Nastoľuje sa však otázka, prečo ten kompromis nie je verejný. My nevieme nič o žiadnej dohode, ktorú niektorá menšinová strana dosiahla s väččšinovými stranami počas formovania koalície alebo na štarte participovania pri moci. Keď menšinová strana, povedzme v Rumunsku, začína participovať pri moci alebo v koalícii, urobí verejnú dohodu počítajúcu povedzme desať bodov, ktoré sa týkajú menšín a o ktorých dosiahli kompromis. Celá verejnosť vie, čo bolo predmetom dohody a tá istá dohoda sa môže stať predmetom verejnej reflexie. Ona sa potom stáva aj istým druhom spoločenskej zmluvy medzi menšinou a väčšinou. A tá zmluva sa zase stáva základom pre všetky spoločenské otázky o postavení menšín.
Dinko Gruhonjić:
Istý vysoký štátny funkcionár prednedávnom vyhlásil, že médiá chybne predstavujú konflikty s národnostným podkladom, keďže každý grafit vyhlasujú za nacionalistickú výtržnosť, čím zachádzajú do sféry ohrozovania slobody verejného prejavu. Čo si, Alpár, myslíte o tej vyhláške?
Alpár Losoncz:
Na príklade medzinárodnostných incidentov sa ukázalo, že štát nemá kapacitu na to, aby na ne adekvátne reagoval. Srbsko je beztak slabým štátom, a to, povedzme, bolo zrejmé aj v prípade záplav v Banáte, ktoré ukázali, že Srbsko nenakladá základnými kapacitami, respektíve, že nemá dobrú správu. Štátni funkcionári vždy budú siahať po eufemistických frázach v súvislosti s incidentmi, kostrbatými a nezmyselnými syntagmami, lebo proste nemajú ochotu chytiť sa za pasy s týmito problémami.
Na túto otázku je tiež možné dať odpoveď s odvolaním sa na to, ako sa v Srbsku uvažuje o štátnej konštrukcii. Nejde iba o to, že Srbsko nie je definovaný alebo, ako to povedal nebohý Đinđić, nedokončený štát, ale ide o to, že srbská politická elita o Srbsku uvažuje ako o národnom štáte. Ona kvôli tisíc veciam nemôže realizovať vlastný sen o národnom štáte, ale zároveň ho ešte dlho neprestane snívať. To je v podstate základný kód uvažovania srbskej politickej elity. A tu máte jeden pre nich frustrujúci rozkrok – majú projekt na prípravu národného štátu, nemajú však na to základné zdroje, nemajú ani priliehavý medzinárodný kontext na jeho realizáciu...
László použil syntagmu liberálny nacionalizmus, ktorá v prvej chvíli znie čudne. Všimol som si, že vždy mám problém, keď v Belehrade použijem tú syntagmu: keď ju vyslovím, nasleduje špliechanie blata do očí – hovoria: nemôže liberalizmus byť niečo iné než liberalizmus, jemu už nemožno nič pridať. Vo všetkých aspektoch však vidíte, že je základný ideologický aspekt srbskej politickej elity – pokus o syntézu liberalizmu a nacionalizmu.
Otázka, ktorú ste nastolili, sa týka slobody, ale slobody v akom zmysle? Sloboda nie je, ak niekto vyslovuje, bez akýchkoľvek konzekvencií, slová nenávisti. Možno že istý taký druh libertanizmu, kvázislobodárstva, existoval v istom období v SŠA. Lež v Európe, ktorá má zaťažujúcu minulosť, ktorá má lokálnu memóriu Prvej a Druhej svetovej vojny, nikto slobodu prejavu nechápe v zmysle, že môžem vysloviť hoci čo, ba dokonca aj niečo naopak, niečo, čo môže mať negatívne následky. To je naruby otočené ponímanie demokracie.
Slová nikdy nie sú iba zrkadlom, oni vytvárajú skutočnosť. Konečne, to novinári najlepšie vedia! Ak nič iné, mediálna situácia počas deväťdesiatych rokov v ex-Juhoslávii nás poučila, sprostredkovala nám ten druh ponaučenia, že totiž slová ešte ako formujú budúcnosť.
Preložil / preveo: Juraj Bartoš
|
