Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny,
Nový Sad,
17. 06. 2005 o 18.00 hod.
Zúčastnili sa:
Dragan Bosiljkić, vedúci oddelenia pre privatizáciu médií Agentúry pre privatizáciu
Slobodan Đorić, člen Rady Republikovej rádiodifúznej agentúry
Dragan Milanović Pilac,UGS Nezavisnost
Dinko Gruhonjić, predseda NSNV
Dragan Bosiljkić:
Privatizáciu tlačových médií definuje Zákon o verejnom informovaní, ktorý síce záväzok privatizácie tlačených médií nespomína explicitne, ale uvádza lehotu, kedy zaniká činnosť médií v spoločenskom a verejnom vlastníctve. Ako viete, tá lehota vypršala 22. apríla a, toho času, tlačené médiá pracujú v istom druhu právnického vákua. Hneď sa musím ohradiť a povedať, že nikto z nás tu prítomných nie je za to zodpovedný, s ohľadom na skutočnosť, že sú tlačové médiá, ktorých zakladateľmi sú lokálne samosprávy vlastne – štátne médiá, respektíve sú vlastníctvom Republiky Srbska. Iniciatívu na ich privatizáciu muselo podnietiť príslušné republikové ministerstvo – Ministerstvo Republiky Srbska. To ministerstvo sa však do apríla tohto roku, keď sa lehota na privatizáciu priblížila na dva týždne, vôbec ohľadne tejto témy neozvalo. Až vtedy podnietili iniciatívu na prolongovanie tejto lehoty.
Medzičasom Agentúra pre privatizáciu a Ministerstvo hospodárstva mali rozhovor s Ministerstvom kultúry. Dohodnuté bolo aby, bez ohľadu na právne vákuum, v ktorom fungujú tlačené médiá, Agentúra a Ministerstvo hospodárstva podnietili iniciatívu pre privatizáciu tlačených médií vo verejnom respektíve v štátnom vlastníctve. To sa nevzťahuje na zmiešané médiá, respektíve elektronické médiá, ktoré majú aj tlačené vydania. Preto môžeme povedať, že, pokiaľ ide o privatizáciu tlačených médií, neexistujú už žiadne procedurálne prekážky. Agencia pre privatizáciu je v procese identifikácie tlačených médií v teréne, s ohľadom na to, že neexistuje jednotný, úradný, štátny register médií, z ktorého by sme mohli získať údaje. Údaje zhromažďujeme za pomoci našich regionálnych kancelárií v Novom Sade, Kragujevci, Kraljeve a Niši. Rovnako ich zhromažďujeme aj pomocou lokálnych samospráv, na ktoré sme sa obrátili cirkulárnym listom. Niektorí nám naň odpovedali, mnohí nie, ale, čo je najdôležitejšie, proces sa začal!
Treba pripomenúť, že je pre privatizáciu tlačených médií, ale i elektronických, potrebný súhlas vlády Srbska, s ohľadom na to, že ide o médiá v štátnom vlastníctve. To procedúru činí komplikovanejšou. V predchádzajúcom týždni na schôdzi vlády „prešiel” súhlas pre privatizáciu prvých štyroch tlačených médií – ide o: Glas komune z Apatina, Vršačku kulu z Vršca, Knjaževac z Knjaževca a Našu reč z Leskovca. To sú prakticky prvé štyri verejné mediálne podniky, ktoré idú do privatizácie a my očakávame, že čoskoro bude nastolená iniciatíva pre privatizáciu ešte zo desať médií.
Agentúra pre privatizáciu sa nachádza potroške v nešikovnej situácii, lebo predtým než pristúpime k procesu privatizácie, musíme získať súhlas lokálnej samosprávy a príslušného ministerstva (kultúry). Pravdepodobne bude nasledovať celkom logická otázka: čo ak lokálna samospráva neposkytne súhlas? Na nás je aby sme o súhlas požiadali a ak ho neposkytnú, budeme prinútení, bez ich súhlasu, kvôli lehote na privatizáciu, na základe automatizmu, podnietiť iniciatívu pre privatizáciu.
Pokiaľ ide o elektronické médiá, je vám známe, že ich privatizáciu definuje Zákon o rádiodifúzii. Inými slovami, Zákon o rádiodifúzii určuje spôsob a proces privatizácie elektronických médií, ale uvádza, že sa bližšie ustanovenia a pravidlá určia pravidlami, ktoré má schváliť príslušné ministerstvo a to je v tomto prípade Ministrerstvo kultúry. Tu sme mali problém, lebo sa Ministerstvo kultúry v predchádzajúcom mandáte vlády Srbska, podľa vlastného priznania, nepoznalo v tom článku zákona, respektíve nazdávali sa, že je pre pravidlá kompetentné Ministerstvo hospodárstva. Takže sa to oddialilo, prišli voľby, prišla nová zostava do Ministerstva kultúry... Všetko to trvalo dlho a potom vydali jednu verziu pravidiel, ktorá však z hľadiska privatizačnej procedúry bola úplne nerealizovateľná! Jednoducho nebola kompatibilná s privatizačnou procedúrou a prakticky znemožňovala aby sme sa vôbec dostali do procesu privatizácie. Problém sa skrýval predovšetkým v tom, že pravidlá definovali, že predmetom privatizácie môžu byť iba tie médiá, ktoré svoju prácu zladili so Zákonom o rádiodifúzii, čo prakticky znamená, že k privatizácii by mohli nastúpiť iba tie médiá, ktoré na tenderi pre frekvenciu vypísanom Republikovou rádio-difúznou agentúrou získali frekvenciu a ktoré, prakticky, pôsobia legálne. S ohľadom na to, že ako je známe, bola veľká tlačenica v súvislosti s voľbami členov Rady RRA – viete aj sami, čo sa tu dialo! – politické otrasy spôsobili to, že sa vypísanie tendera pre udelenie frekvencií prolongovalo donekonečna. To nás priviedlo k situácii, že lehota pre privatizáciu vyprší v júli roku 2006 a, podľa odhadu pána Slobodana Đorića, tender pre frekvenciu bude vypísaný až začiatkom roku 2007. Z toho dôvodu prvé pravidlá boli neuplatniteľné.
Aby preklenuli nešikovnú situáciu, Agentúra pre privatizáciu, spolu s Misiou OBSE podnietila iniciatívu a vykonala nátlak na Ministerstvo kultúry, aby sa pravidlá čím skôr zmenili. Dokonca sme sami urobili návrh nových pravidiel. Pred tromi mesiacmi nasledovala prvá, veľmi kvalitná schôdzka, na ktorej boli predstavitelia RRA, Ministerstva kultúry, Agentúry pre privatizáciu a Misie OBSE a začalo sa zlaďovanie nových pravidiel, ktoré sú dokončené prakticky pred dvoma týždňami a v minulom týždni ich podpísal minister Kojadinović. Očakávame, že veľmi rýchlo budú uverejnené aj v Úradnom vestníku, takže po ich zverejnení, Agentúra pre privatizáciu bude mať možnosť začať privatizáciu elektronických médií.
V nových pravidlách sa nachádzajú ustanovenia, ktoré umožňujú privatizáciu elektronických médií bez pridelenia frekvencie. Agentúra pre privatizáciu mieni, že tým ustanovením v pravidlách, lokálnam médiám, ktoré sú v zlom finančnom stave a ktorých výstroj je zastaralý, umožňujeme, aby čerstvým kapitálom z privatizácie obnovili vlastnú techniku a prostriedky a aby boli v značne lepšej situácii na nadchádzajúcom tenderi pre udelenie frekvencií.
Pokiaľ ide o iné ustanovenia, najdôležitejšie je to, ktoré reguluje, že nový majiteľ je povinný najmenej päť rokov neprerušiť kontinuitu výroby a vysielania, s výnimkou keď na tenderi nedostane frekvenciu pre vysielanie: v tom prípade je povolené zmeniť činnosť podniku.
(...)
Otázka z obecenstva:
Čo sa bude diať s majetkom médií? Mnoho médií má problém s podnikateľským priestorom.
Dragan Bosiljkić:
Podľa výskumov IREX, 90 percent médií, ktorých zakladateľom je lokálna samospráva, nemá vlastný majetok v zmysle nehnuteľností, lebo používajú obecné budovy. Tu existuje viacej variantov: najlepšie je ak majetok v dohovore s obcou presuniete do vlastníctva médií – to bude veľký podnet pre privatizáciu, respektíve médium bude značne atraktívnejšie pre predaj. Ak to nie je možné, navrhujem, aby ste urobili dobré zmluvy na zakúpenie priestorov pred privatizáciou a to na dlhšie obdobie. Urobte, povedzme, zmluvu s obcou o zakúpení miestností na, povedzme, takých dvadsať rokov bez úhrady, respektíve splácajte priestor prostredníctvom kompenzácie priestorom pre oznamy. Lebo obec je, podľa Zákona o lokálnej samospráve, povinná obracať sa na občanov, povinná je oznamovať. Odporúčam vám tiež, aby ste urobili dobrú kolektívnu zmluvu, lebo nový majiteľ bude povinný dodržovať ju.
Otázka z obecenstva:
Myslím si, že je otázka frekvencií veľmi dôležitá a mienim, že cena elektronických médií bude väčšia ak pred privatizáciou dostanú frekvenciu. Možno by bolo treba najprv rozdeliť frekvencie a potom ísť do procesu privatizácie?
Dragan Bosiljkić:
Lehota na privatizáciu elektronických médií je júl 2006. Podľa niektorých odhadov len koncom roka 2006 alebo 2007 bude vypísaný tender pre lokálne frekvencie.
Otázka z publika:
To znamená, že sa znižuje hodnota médií! Lebo kúpa elektronického média je ako kupovanie mačky vo vreci!
Dragan Bosiljkić:
Každé médium dosiahne vlastnú trhovú hodnotu, to uvidíte. Ani B92 nemal frekvenciu, keď sa mu sprivatizovalo 30 percent kapitálu, a predsa dosiahol vysokú cenu. Generálne pozorované, my máme veľmi atraktívne médiá. Máme, povedzme, TV Kragujevac, ktorá je veľmi atraktívna, máme TV Apolo, ktorá je rovnako atraktívna, bez ohľadu na to, že nemá frekvenciu, tiež Studio B. Inak teraz nikto v krajine nemá legálnu frekvenciu okrem RTS. Preto médiá bez frekvencie nie sú stratové v porovnaní s niektorými inými, znamená, že sú všetky v rovnakej situácii. Mienime, že je lepšie aby sa sprivatizovali teraz a aby prostredníctvom privatizácie získali kapitál pre výstroj aby sa im tým zvýšili šance pre frekvenciu.
Otázka z obecenstva:
Kto ale bude vkladať do takých médií, bez frekvencie a istoty?
Dragan Bosiljkić:
A ja sa pýtam vás, vari existuje biznis bez rizika?!
Slobodan Đorić:
Keď už sme pri tom, či sa elektronické médiá privatizujú s povoleniami alebo bez nich, my z Rady Republikovej rádio-difúznej agentúry sme boli proti tomu aby sa obecné stanice privatizovali bez povolenia pre frekvenciu, respektíve bez konkurzového konania. Ten, kto kupuje, ak chce, môže kúpiť hoci mačku vo vreci. Jedna lokálna stanica však môže byť lacnejšia a môže byť drahšia. Práve preto sme sa ujali iniciatívy aby sme zákonodarcovi navrhli, aby posunul lehotu pre privatizáciu – nie aby zastavil privatizáciu, lebo neexistujú prekážky aby sa rozbehla niekoľko dní po tom, čo vyjdú pravidlá v Úradnom vestníku – lež aby posunul lehotu z prostého dôvodu: Zákon o rádiodifúzii z roku 2002, keď bol schválený, ani dodnes nezačal žiť. Pokiaľ ide o vysielače, zákon je mŕtve slovo na papieri. Teda, ak sa mešká tri roky, to je obdobie, o ktoré by bolo treba predĺžiť rôzne lehoty a teda aj lehotu na privatizáciu médií.
Musím povedať, že právo na frekvenciu neznamená iba právo na frekvenciu ale aj pracovné povolenie. A pracovné povolenie obsahuje oblasť krytia, servísovú oblasť, mediálny a oznamovací trh. Taktiež ešte sa len má určiť, či v Novom Sade budú dve alebo 12 televíznach staníc. Všetko to činí významné zložky pre biznis-plán, respektíve údaje, bez ktorých nemožno vypracovať biznis-plán a odhadnúť hodnotu určitého média. Okrem toho, je dôležité aj to, ako budú vyzerať štandardy, ktoré RRA predpíše pre vysielače, aby sa tieto vôbec mohli zúčastniť tendera pre frekvencie, naviac, existuje ešte celý rad iných otázok, na ktoré budúci kupec v tejto chvíli nemá žiadnu odpoveď. Z toho dôvodu sa nazdávame, že ceny médií budú výnimočne nízke, lebo vládne úplná nezvestnosť. Bez povolenia všetko ostatné zostáva iba obyčajným železom.
Záväzkom toho, kto kúpi niektorú stanicu je, aby päť rokov udržoval program podľa koncepcie, ktorú stanica mala dovtedy, to je veľmi dôležité pre novinárov a osobitne je dôležité pre predstaviteľov národnostných menšín. Druhým záväzkom je, aby sa, po privatizácii, stanica zúčastnila na konkurze pre frekvencie. Nie je však možné kupca aj zaviazať tým, aby frekvenciu dostal. Tak sa dostávame k situácii, že ten, kto sa naskutku chce rádiodifúziou zaoberať, sa pousiluje aby splnil konkurzové podmienky a dostal povolenie pre vysielanie, ale, zároveň, ten, kto kúpil stanicu z nejakého iného dôvodu – potrebuje budovu alebo niečo iné, – sa pousiluje aby povolenie nedostal. Samým tým ani nebude môcť dodržať záväzky. Aj to je podľa zákona možné. Je teda otázkou dobrodružstva, kto sa do privatizácie pustí pod takými podmienkami. Či to bude konzorcium novinárov, respektíve zamestnaných, alebo konkurencia, ktorá kúpi stanicu a potom ju zavrie?!
(...)
Dragan Milanović Pilac:
Syndikáty sú vždy na konci, a práve oni hovoria to, čo by zamestnaných malo zaujímať, a nie to, na čo nemôžu vplývať. To, čo zamestnaní môžu je aby, keď príde k privatizácii médií, vlastnou vôľou využili to, čo im umoňuje Zákon o práci, ktorý poskytuje ohromné možnosti a aby prinútili svojich zamestnávateľov, aby rešpektovali ich práva. Európska direktíva číslo 2001/23 upravuje práva zamestnaných a záväzky zamestnávateľov pri zmene majiteľov a statusovej zmene podniku, a to naše zákonodarstvo musí rešpektovať. Ono to zabudovalo do procedúry, ktorá je definovaná Zákonom o práci v článkoch 148 až 153, ktoré definujú, čo zamestnávateľ nasledovateľ s ohľadom na zamestnávateľa predchodcu musí zákonne rešpektovať. A to sú všetky všeobecné akty, predovšetkým kolektívna zmluva. Zamestnávateľ nasledovateľ musí kolektívnu zmluvu uplatňovať rok po privatizácii alebo po vypršanie lehoty, na akú je zmluva podpísaná. To je dôležité, lebo kolektívna zmluva, ako prvé, obsahuje plat zamestnaných, ich práva na pracovný čas atď. Mnohí zostanú bez práce a kolektívna zmluva môže definovať lepšie podmienky pre tých, ktorí sa stanú technologickým zvyškom.
Je veľmi dôležité aj to, že existuje záväzok zamestnávateľa nasledovateľa aby sa konzultoval s reprezentačným syndikátom a aby ho informoval o každej zmene v podniku, či už ide o statusovú, organizačnú alebo finančnú zmenu. A ak nemáte syndikát, zamestnávateľ je povinný iba oznámiť vám, že urobil to a to a tu sa končí jeho záväzok. Historická šanca je v tom, že sa terajší zamestnávateľ a zamestnaní prakticky nachádzajú v tom istom koši. Preto, odkazujem terajším zamestnávateľom a novinárom – urobte reprezentačný syndikát vo firme, tak budete aspoň v lehote jedného roka chránení a budete sa môcť prispôsobiť novému tajkunovi, ktorý – to treba aby ste vedeli, – nebude vôči vám mať milosť. Ak to nemáte, v tej chvíli, keď príde zamestnávateľ, v tej chvíli ste bez akéhokoľvek práva. A nový zamestnávateľ určite nebude chcieť podpísať kolektívnu zmluvu – to je skúsenosť, akú máme v doterajšej privatizácii.
Preveo / preložil: Juraj Bartoš
|
