Hotel Narwik,
Kikinda,
10. 06. 2005, 18,30h
Zúčastnili sa:
Filip David, spisovateľ
Teofil Pančić, novinový spisovateľ
Aleksandra Jovićevićová, teatrologička a exnámestníčka ministra kultúry vo Vláde Srbska
Branimir Stojanović, filozofický spisovateľ
Nedim Sejdinović, generálny tajomník Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny (NSNV)
Nedim Sejdinović, generálny tajomník NSNV:
Filip, patríte medzi autorov a podpisovateľov listu upozornenia našej verejnosti spred takmer troch rokov, z obdobia, keď sa v Srbsku ešte vždy sníval piatooktóbrový sen. V liste ste upozornili, že populizmus a extremizmus patria ešte stále medzi dominanty našej verejnej mienky a konštatovali ste, citujem:
„Upozorňujeme našu verejnosť, že predpokladom každej zmeny, politickej, ekonomickej a kultúrnej, je zmena kultúrneho modelu, ktorý vyprodukoval nielen politikov Miloševićovho typu, ale aj spôsob myslenia zodpovedný za veľké katastrofy, aké nás v posledných rokoch postihli.”
Tento list vyvolal negatívnu reakciu v médiách, dokonca aj medzi intelektuálmi liberálneho a kváziliberálneho zamerania. Ako je to teraz s kultúrnym modelom a čo sa vás podnietilo zaslať taký list našej verejnosti?
Filip David, spisovateľ:
Prvoradou príčinou bola situácia, v akej sme sa ocitli. Pred týždňom podobná skupina sa stretla a spomínajúc si na tie chvíle, spomínajúc na to, čo sme napísali vtedy, tri mesiace pred vraždou premiéra Đinđića, uzavreli sme, že ten list, keď sa číta teraz, vyzerá takmer ako výstraha, že by sa čosi také mohlo stať. Rozprávali sme sa aj o tom, že by bolo žiaduce zaslať nový varovný list, pretože, podľa môjho hlbokého presvedčenia, situácia nielenže nie je lepšia, ale je z viacerých hľadísk dokonca horšia. Otázne však je, aký by taký varovný list mal zmysel dnes, keď je toľko kriku a hnevu, hluku zovšadiaľ, na našej politickej a intelektuálnej scéne, takže písanie takých listov už nemá ani výstražný charakter.
Podstata je v objasnení kultúrneho modelu. Prečo je naša situácia taká, aká je, čo sa vlastne deje? Vypadá to ako veľký zmätok, veľký chaos. keď sa však analyticky pristupuje k veci, dá sa zistiť, že za zmätkom väzí kultúrny model, ktorý zostal nezmenený a dominantný.
Ide o vidiecko–populistický kultúrny model. Tu by som chcel zjednodušiť tézu z často citovanej Filozofie provincie (Filozofija palanke) Radu Konstantinovića, z ktorej vyčlením jednu vetu na záver, ktorá je v danej politickej chvíli pre nás podstatná, a to je, že z takého provinčného modelu skôr či neskôr vzniká nacizmus. Tu je Rade veľmi jasný a kategorický – srbský nacizmus.
Čo kultúrny model v podstate znamená? V tom je hodne nedorozumení. Kultúrny model je celkový spôsob myslenia, ktorý nevzniká v jednej chvíli, ale sa utvára niekde desaťročia, niekde roky a niekde veruže aj stáročia. Ako to, podľa mňa, Daniel Goldhagen vo svojej knihe Hitlerovi dobrovoľní kati dokázal, Hitlerov kultúrny model sa dotváral 150 a viac rokov. Hitler predstavoval len konečný výsledok takého modelu, niekoho, kto vykonal to, čo kultúrny model obsahoval, a to sú strašné zločiny spáchané v druhej svetovej vojne.
Rade Konstantinović na jednom mieste uvádza, hovoriac o tom kultúrnom modeli vo svojom poprednom diele Bytie a jazyk, že mních–básnik Mitrfan Matić hľadal Boha, a našiel Dimitrija Ljotića. To by mohlo platiť pre mnohých našich dnešných intelektuálov, ktorí našli svojho Dimitrija Ljotića, doslova alebo v metaforickom zmysle.
(...)
Nedim Sejdinović:
Filip, aká je v tom úloha médií? Podporujú a napodobňujú médiá v úplnosti daný kultúrny model?
Filip David:
Bez úlohy médií, bez úlohy televízie, nemohol by byť až taký dominantný. Naše médiá sa podstatne nezmenili od deväťdesiatych rokov. Veci sa trochu lakujú, trochu sa prikrývajú, predovšetkým pod nátlakom toho, čo sa deje mimo našej krajiny, pod priamym či nepriamym nátlakom medzinárodného spoločenstva, a potom sa dbá, aby sa určité hranice neprekročili. Myslím však, že tu ide o veľké pokrytectvo, ako čo je aj správanie prevažnej časti našej verejnosti po odvysielaní tých strašných záberov zo Srebrenice pokrytecké. Kým sa podstatne nezmení postoj k skutočnosti, postoj k našim vlastným záujmom, kým sa vlastne skutočne nezúčtuje, na intelektuálnom pláne, s takým kultúrnym modelom, nemožno hovoriť o skutočných zmenách.
Nedim Sejdinović:
Aleksandra, vy ste v postoktóbrovom Srbsku tvorili súčasť kultúrnej moci. Mnohí vám vyčítajú, nie vám, ale kultúrnym vrchnostiam, že ste neboli dostatočne dôslední v boji proti kultúrnemu modelu, o ktorom Filip hovoril. Aká je vaša odpoveď? Aké vtedy boli podmienky?
Aleksandra Jovićevićová, tetraologička a exnámestníčka ministra pre kultúru a médiá vo Vláde Srbska:
(...)
Nám doslova nanútili rezort médií, čiže informovania, a taký ťah si zaslúži každú kritiku. Akoby chybovalo pochopenie veľkého významu médií, a tak sú vtesnané pod jeden dáždnik s kultúrou. Myslím si, že to bola veľká chyba z toho jednoduchého dôvodu, že ani jedno médium nebolo „podmanené” na správny spôsob.
Prehrali sme mediálny boj – to je moja téza, možno nie je správna, hovorím však zo skúsenosti niekoho, kto bezprostredne pozoroval udalosti okolo atentáta na Đinđića. Musím povedať, že kampaň za vraždu Đinđića dlho trvala, respektíve jeho lynčovanie sa zjavne pripravovalo v médiách. Všimli sme si, že sa v tom zúčastnili aj niektorí novinári s povesťou nevinných a sympatických kolumnistov, ktorí majú komentár na všetko. Poviem aj meno a priezvisko, jedným z nich je Bogdan Tirnanić, ktorý denne písal proti Đinđićovi najodpornejšie veci, a toho dňa, keď premiéra zavraždili, napísal, že Đinđić zakončí tak, ako si zaslúžia tí, ktorí sa – parafrázujem – pletú s mafiou, ako končia negatívne postavy v kovbojkách: s tvárou v prachu.
Vždy hľadám žánrové vymedzenie, a preto sa ma veľmi dotýka morbidná žanrová popletenosť v našej verejnosti. Známe vám je, povedzme, ku ktorému žanru prislúcha Isidora Bjelica. Ona je, jednoducho, postava z operety, ktorú netreba brať vážne. Len ignorovanie môže pre ňu byť zhubné. Kľúčový problém nie je teda v nej, ale problém je v skutočnosti, že v našej verejnosti vládnu moderátori a spisovatelia, moderátorky a spisovateľky, ktorí prislúchajú tzv. vážnemu diskursu a ktorí ponúkajú pravicový, mizogýnny, homofóbsky, rasistický, xenofóbsky, omnoho delikátnejší a omnoho ťažšie zistiteľný, no čoraz prítomnejší model správania sa.
(...)
Nemôže ma znepokojiť ma to, že Ceca Ražnatović či Isidora Bjelica vystupujú na Pinku, to je ich pole pôsobnosti, ale ma znepokojí, keď Tijanić päťdesiat ráz vystúpi v TV B92, keď Olja Bećkovićová zloží slúchadlo človekovi, ktorí kriticky hovorí o kňazoch, ktorí požehnávajú vrahov... Znepokojí ma, keď Narodna knjiga vydá knihu o vražde Đinđića, keď Miloš Vasić za tu knihu dostane cenu od Bratov Karićovcov...
Ide o žánrovú nečistotu, o to, čo Filip nazval provinčnou mentalitou, kde je všetko dovolené a kde sa na všetko zabúda.
Nedim Sejdinović:
Teofil, je možné, že sa kultúrnemu modelu, o ktorom hovorili Filip a Aleksandra, Milošević v danej chvíli stal prekážkou a ako si sa ty osobne cítil, keď 6. októbra 2000 v televízii vystúpil, ako víťaz, Matija Bećković?
Teofil Pančić, novinový spisovateľ:
Raz som povedal – keď si už spomenul Matiju Bećkovića, – že sme sa Matija Bećković a ja tešili z tej istej veci jediný raz, prvý a posledný, rovno 5. októbra 2000. Obávam sa však, že sa naše dôvody radosti drasticky líšili, rovnako ako aj to, čomu sme sa radovali bolo odlišné a rovnako ako aj naša mienka o tom, čo priviedlo k tomu, bola celkom odlišná. Čo to znamená, prečo sme sa my spoločne tešili len v tej jednej chvíli, a nikdy predtým a nikdy potom? Preto, že sa rovno Milošević a všetko, čo ho stelesňuje, v danej chvíli a niekoľko rokov dozadu skutočne stal prekážkou všetkým, okrem samozrejme samému sebe a tej nejakej kamarile okolo neho. Prekážal aj nacionalistom aj tzv. mondialistom, aj ľavičiarom aj pravičiarom, aj globalistom aj antiglobalistom...
(...)
Spomenula sa dnes otázka médií. Médiá zostali, žiaľ, ako Filip povedal, tu kdesi, napriek všetkým rozdielom v nuansách, kde aj boli. To je, žiaľ, pravda, hoci je tu jedna vec – nebolo to vždy celkom tak! Viete, čo je zaujímavé? Spomeňte si na večer 5. októbra a na nasledujúce dni: nebolo na svete politicky korektnejších televízií od srbských, niekoľko mesiacov po 5. októbri. Bol to hotový zázrak, zrazu sme sa zobudili v mediálnej arkádii. Čo sa stalo? Povedal by som, že šlo o veľký strach nositeľov všetkého najhoršieho, toho malígneho ducha, o strach z toho, že sa tu skutočne udial vážny prevrat, ktorý sa ich veľmi dotýka, čiže prinesie reperkúsie aj v súvislosti s nimi. Prvých niekoľko mesiacov po 5. októbri médiá boli ozaj korektné – nebolo podstatných nacionalistických výtržností.
Keď došlo k prvému štiepaniu na politickej scéne novej DOS–ovej moci, a k nemu došlo na základe dilemy „vydať či nevydať Miloševića haagskému tribunálu”, hneď vystúpili títo „géniovia”. Začali znovu vychádzať zo svojich myšacích dier a začalo sa jedno zlé obdobie, ktoré v určitej pozmenenej podobe trvá do dnešného dňa.
(...)
Musíme pochopiť, že realita nášho života je taká, že dnes sú pri moci profitéri zo smrti Zorana Đinđića. Nechcem povedať, že ho tí ľudia zabili, nechcem povedať, že tí ľudia oslavovali, keď bol zavraždený, pretože to neviem. Faktom však je, že bez vraždy Zorana Đinđića by sa tí ľudia nedostali k moci! Dnes teda žijeme v krajine, v ktorej je jediný dôvod, prečo je niekto súčasná moc, táto, čo je a taká aká je – ten, že bol zavraždený Zoran Đinđić. To musí čosi znamenať, to musí niečo hovoriť o povahe a štruktúre tejto moci.
Nedim Sejdinović:
Branimir, akú podľa vás majú kultúrnu a politickú ulohu tunajšie plátky a vôbec, aké máte stanovisko ku kultúre v našich médiách?
Branimir Stojanović, filozofický spisovateľ:
(...)
Plátky sme, samozrejme, nevymysleli my, majú ich všetky západné krajiny. Rozdiel je v tom, že na západe majú veľmi malý vplyv na verejnú mienku, kým u nás je ten vplyv enormný, rozhodujúci. Príčina takého vplyvu je sčasti v skutočnosti, že u nás prebieha prvotná akumlácia mediálnej a politickej moci. Nemáme presné údaje o tom, kto plátky financuje, no v nich sa odohráva perverzné prelínanie klebiet a politiky, takže je veľmi ťažko zistiť, čo je pravda, a čo lož. Zdá sa však, že to aj je ich cieľ – vytvoriť ovzdušie zmätenosti, očakávania a napätia. Ich cieľom je vytvoriť úžasný zmätok, ktorý vyvolá anxioznosť medzi občanmi a napätie, očakávanie, že sa niečo stane.
(...)
V akej miere je kultúra prítomná v našich médiách, to je je iná vec. Kultúry, tej vážnej, v médiách vlastne ani nieto, čiže najlepšia je situácia, keď kultúru v médiách vôbec nenájdete. Lebo naše médiá nevedia sledovať kultúru, vôbec nemajú infraštruktúru na to, nemajú kvalifikovaných novinárov; kultúru väčšinou sledujú novinári všeobecnej praxe. Recenzie píšu začiatočníci – a recenzia je vrchol novinárskeho žánru. Ide o jednu perverznú inverziu.
Jediní, čo zachovali formu toho pravého vzorca na sledovanie kultúry v médiách sú Nin a Politika. V Nine sa dodnes dôsledne sledujú všetky kultúrne oblasti, od architektúry po filozofiu. Avšak, rovno v tom je problém, pretože je rovno v tom zahrnutý model produkcie provinčného ducha, rovno sa v Nine skrýva hrot provinčného ducha. Povedzme, výtvarnú kritiku pre Nin už takmer štyridsať rokov píše Đorđe Kadijević a je to gramotná kritika, hoci zároveň úplne retrográdna kritika. Na rozdiel od nezávislých novín, kde ctižiadostiví a slabí novinári píšu o veľkých ideách, ktoré nechápu.
S nebohým Stojanom Cerovićom sme sa už roku 1994 na Durmitore rozprávali o tom, prečo Vreme nemá dobrú kultúru. Odpovedal mi – načo je nám kultúra, my sa zaoberáme politikou. Áno, ale prostredníctvom kultúry sa dosahuje ideová hegemónia a Vreme by muselo robiť na jednej úplne inakšej kultúrnej hegemónii. Nie náhodou Nin takú veľkú pozornosť venuje kultúre, má aj zopár cien za kultúru, má Ninovu cenu za literatúru, prostredníctvom ktorej distribuuje politické idey. Tak sa dosahuje kultúrna hegemónia, ktorá dnes, žiaľ, nemá tú pravú alternatívu. Okrem krátkych období modernizmu, Nin bol a zostal hlásateľom provinčného Srbska.
Naša kultúra nie je, žiaľ, v lepšom stave od spôsobu, na aký sa prezentuje v našich médiách. Vysoká kultúra je poľom najväčšieho gýču a prieniky sa stávajú na miestach, ktoré sú úplne neviditeľné. Ľudia, ktorým sa prienik podarí, musia opustiť krajinu, pretože chybuje infraštruktúra schopná to podporiť. Veľmi konfúzna situácia, aj v kultúre, aj v médiách.
(Zo srbčiny preložila: Anna Lazarevićová)
|
