Foyer Centra pre kultúru,
Pančevo,
27. 05. 2005, 19:30h
ÚCASTNÍCI:
Prof. Dr. Ratko Božovic, kulturológ
Prof. Dr. Milenko Perovic, profesor etiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade
Dinko Gruhonjic, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny
Tamara Kaliterna, novinárka a skúmatelka médií
Nenad Živkovic, hlavný a zodpovedný redaktor Pancevca
Dinko Gruhonjic, predseda NDNV:
Tamara prednedávnom pre istú belehradskú mimovládnu organizáciu robila výskum médií na tému vztahov voci Kosovu. Tamara, môžete nám povedat, aké sú základné výsledky vašich výskumov?
Tamara Kaliterna, novinárka a skúmatelka médií:
Generálne, v našich médiách úplne dominuje emotívny a iracionálny vztah voci všetkému, co sa deje na Kosove z albánskej strany, vztah, ktorý sa hranicí s patologickou nenávistou. Žial, mna najviac dojala skutocnost, že v tom vývodí inštitúcia, ktorá je na to aby milovala ludí a ktorá by, už aj na základe definície, mala byt humanistická, a nou je Srbská pravoslávna cirkev. Albánci sú v tunajších médiách znázornení výlucne ako zlí chlapci. Všetci naši ludia, na druhej strane, sú dobrí, cistí a nevinní. Vizúra sa silne zlomí na otázke vojnových zlocinov. Je vám, povedzme, známe, že prednedávnom na Kosove boli najdené dve masové hrobky? V titulkoch našich novín máte konštatáciu, že to sú zavraždení Srbi. Z textu pod titulkom však jasne vyplýva, že sú najdené telá a že len má nasledovat identifikácia, že sa zistí spôsob, na aký sú zavraždení, a že až policajtné vyšetrenie zistí, kto ich zavraždil. Lež lenivému citatelovi, ktorý precíta iba titulok, je všetko jasné...
(...)
Dinko Gruhonjic:
Pán Božovic, vy ste svojho casu, ešte pocas Miloševica, vyhlásili, že v našich médiách neexistuje cistá a presná informácia, ani úplná verejná debata o klúcových veciach tejto spolocnosti. Po piatom októbri sme ocakávali zmeny, ked ide o verejnú rec, ked ide o slobodu médií, ked ide o kultivovanost médií. Ci, žial, táto vaša konštatácia, platí aj dnes?
Ratko Božovic, kulturológ:
Mne sa to javí tak, že tuná špatné veci trvajú dlhšie a tažko sa vykorenujú. Máme vo zvyku zvyknút si na špatné veci a potom sa s nimi tažko lúcime. Po piatom októbri sme všetci ocakávali nevídané zázraky. Verili sme, že bude nasledovat nieco, co by bolo radikálnym rezom, že bude nasledovat rekonštrukcia celej mediálnej sféry. Coskoro potom sme videli, že sa všetci pousilovali ovládnut médiami: strany, inštitúcie...Všetci chceli prostredníctvom médií a s médiami ráznejšie sa vydat na plavbu týmto naším balkánskym kalom. Musím vám povedat úprimne: o všetkých médiách dnes uvažujem tak, že sa pýtam cie vlastne sú, cie sú tie-ktoré noviny, cí je ten-ktorý novinár. A to poznanie je strašné, lebo sme ocakávali, že naše mediálne inštitúcie – najvýznamnejšie inštitúcie, v ktorých sa vedie boj za demokraciu, ktoré môžu byt mierou slobody a demokracie – budú nezávislé od politických strán, od bohatých jednotlivcov, rôznych mocnárov, od týchto tajkunov, od týchto oblúd, na ktorých scítanie bohatstva sme nemali síl. My sme daleko od toho aby sme videli médiá v ich civilizacnej autonómii, aby sme videli novinárov ako profesionálov, ktorí nie sú iba tí, ktorí zaobstarávajú údaje, lež intelektuáli, ktorí nastolujú istú stupnicu hodnôt. Tým by museli byt novinári. Tak ja vidím novinára a jeho potrebu pátrat po pravde, nachádzat a skúmat pravdu.
Máme neštastie, že sa proste musíme pýtat, co to novinári dnes robia. Ci majú úlohu falzifikátorov skutocnosti?! Ci dopomáhajú k tomu, aby sme dobre nedovideli na vlastnú skutocnost? Obávam sa, že je odpoved na tieto otázky kladná!
(...)
Dinko Gruhonjic:
Novinárstvo, ako sme povedali, má nastolovat systém hodnôt v istej spolocnosti. Profesor Perovic, aká je stupnica hodnôt, ktorú nastolujú naše médiá v súcasnosti?
Milenko Perovic, etik:
Úplne by som sa zhodol s tézou, že novinár naskutku musí byt poctivý clovek. Iste, v takejto barbarskej spolocnosti, na takejto barbarskej mediálnej scéne to nie je ani trochu jednoduché. Naopak, to nielen že predpokladá profesionálne a osobné riziko, ale v jednotlivých situáciách hranicí s pokusom o samovraždu. V takej miere sú totiž cest a poctivost, ako štandardné civilizované hodnoty, ohrozené.
Koniec-koncov – keby som mal povedat dáke zlahcujúce a podnetné slovo – nemožno od mediálnej scény, nemožno od novinárstva, nemožno od novinára ocakávat univerzálny morálny charakter a pevnost morálnych presvedcení a ochotu za každú cenu udržovat tie morálne presvedcenia, ak samotná spolocnost prišla o akúkolvek morálnu senzibilitu. A táto spolocnost o nu prišla. Zo všetkých zlomov, ktoré sa nám stávali nad hlavami, ktoré sa stávali vôkol nás, ktoré sa stávajú v nás samotných, najtragickejšie je nicenie schopnosti ludí aby odlišovali dobré a zlé, lebo ide o zlom, ktorý má najdlhodobejší úcinok, vari dlhší než je doba rozkladu rádia. To vám povedia všetci relevantní etikovia v dejinách tritisícrocnej európskej tradície, to vám povie Stará a Nová zmluva, to vám povie celková humanistická literatúra – to fundamentálne cím sa clovek líši od živocícha je schopnost odlíšenia dobra a zla. Tá schopnost na týchto priestoroch nielen že je za posledných zo dvadsat rokov ohrozená, ale je bytostne znicená. Tam, kde sa znicí ten rozdiel, kde je dokonca nebezpecné bojovat za senzibilitu, ktorá je schopná zachovávat ten rozdiel a žit na základe toho rozdielu – tam ludia doslova bývajú zredukovaní na živocíchy a spolocnost – na živocíšnu ríšu.
(...)
Aby som sa však ohradil, poviem, že boli a že sú cestné výnimky medzi našimi médiami, že sú brilantní ludia, novinári. Koniec-koncov, za týchto dvadsat rokov by sme nevedeli vela z toho, co vieme, keby v médiách neboli výnimocne odvážni ludia. Nebudem napocitovast, aby som na niekoho nezabudol, spomenme si však na Našu borbu. Boli ludia, ktorí nám umožnovali dozvediet sa pravdu, bez ohladu na to, nakolko sme receptívne boli schopní poznat pravdu. Namôjveru boli cestní ludia, ktorí boli ochotní rizikovat vlastný život pre to, aby sa pravda dostala k ludom, ktorým na pravde záležalo, a na pravde im záležalo nielen kvôli tým, na ktorých sa pravda vztahuje, ktorí tým ci oným spôsobom boli zasiahnutí úžasom, ale aj kvôli sebe samým. Lebo žiaden rozumný, cestný a normálny clovek nie je žiadna uzavretá monáda, jeho ludskost neprebýva v nom samotnom, ani sa nom samotnom nepotvrdzuje. Ludskost predpokladá aj schopnost empatie, schopnost a moc komunikovat s iným clovekom s cielom hladat v nom to ludské, lebo iba tak vzniká morálne spolocenstvo, kde ludia so svojimi morálnymi individualitami stavajú mosty s inými morálnymi individualitami a kde im niako nie je jedno, co sa deje s inými ludmi.
Boli teda, ešte ako, aj cestní ludia, ale väcšina taká nebola. Väcšina médií boli hlásnici hlúposti zlocinov, neuveritenej bezocivosti, neuveritelného klamania, ktoré trvá do dnešného dna. Dobrá cast médií teda zohrala neuveritelne negatívnu úlohu. Na neštastie, v Haagu sa nesúdi ani jednému novinárovi, hoci si to mnohí poriadne zaslúžili, podstatne viacej než sami priami manekýni zlocinov v teréne, ktorí naslepo, na základe ktovie akého dôvodu, páchali zlociny. Lebo primitívny živocích vyzbrojený kalašnikovom, môže zavraždit „entý” pocet ludí a novinársky živocích môže zavraždit „císlo n plus jeden”. Vždy môže viacej, lebo pole jeho vraždenia je neporovnatelne širšie a neporovnatelne úcinnejšie.
Podla môjho úsudku, táto spolocnost sa bez velkého zázraku nevymaní z tohto neštastia.
Dinko Gruhonjic:
Nenad, ked sa clovek dostane na západ a povie, že je novinár, aspon sa to mne stávalo, obycajne sa nanho pozerajú s istou úctou. Ako je dnes byt novinár v Srbsku, chápeš to ako potupu alebo ako povolanie, ktoré vyvoláva rešpekt?
Nenad Živkovic, hlavný a zodpovedný redaktor novín Pancevac:
Kde sú vôbec priestory, do ktorých novinárstvo nesmie a ktorá je to cena, ktorú každý z nás ako novinár má? Musím, napríklad, povedat, že som s poriadnou dávkou pochybovania precítal vo vcerajších novinách, že kolega Miloš Vasic prijal cenu Karicovej fondácie. Napadlo mi, že pred niekolkými rokmi tú istú cenu prijala aj terajšia hlavná a zodpovedná redaktorka BK televízie Bojana Lekic. Ocakával som, že Vasic tú cenu odmietne a nie že, podakúvajúc sa za nu, povie, že tá cena doplní fond cien, ktoré dostal a že je prenho cest, že ho odmenil najznámejší srbský tajkun a najmajetnejší clovek. Túto správu každý z nás môže prijat na vlastný spôsob, pre mna osobne však ten skutok bol velmi odvahyzbavujúci preto, že sa zrovna Vasic deklaroval ako clovek, ktorý stojí z druhej strany toho, co Srbsko za uplynulých pätnást rokov priviedlo k priepasti a potom ho tam jemne strklo. Teraz vidno, že tomu nie je práve tak a že každý v našej branži má vlastnú cenu. Škoda, ktorú tento tah pána Vasica spôsobil profesionálnemu novinárstvu je podstatne väcšia než zisk, ktorý on sám dosiahol svojou doterajšou verejnou prácou.
Dinko Gruhonjic:
Pero Lukovic použil zaujímavý výraz ked hovoril o srbských tabloidoch. Povedal, že to nie sú tabloidy, ale toaletoidy. Rozdiel medzi zahranicnými a našimi tabloidmi je v tom, že na západe, za to, co napíšete, môžete byt rigorózne potrestaný, respektíve, že existuje zodpovednost za napísané slovo. Odkial, podla vašej mienky, tabloidizácia tlace v takom rozsahu v Srbsku dnes, a preco to neexistovalo v miloševicovskom Srbsku?
Ratko Božovic:
Hajde, budme si úprimní do konca. Po piatom októbri bolo jednoducho potrebné uplatnit lustráciu, nie aby si niekoho zavrel, zabásal ho, ale aby si ho oznacil ako zlodeja, aby si ho oznacil ako nositela zlej cinnosti, sebalúbosti, toho, kto zradil zásady profesie a morálne princípy. Nie, to sa nestalo, oni sú zase tuná, zase nám solia rozum, zase nám rozprávajú vlastnú rozprávku...
Pred nedávnom som na otázku istého novinára o pornografických výpovediach dákych starliet a hereciek odpovedal, že z toho netreba robit žiaden zázrak, lebo celá naša spolocnost je už nevestínec bez stien. Ludia moji, o to ide! My však nemáme schopnost postavit sa tomu zoci-voci. My máme velký defekt a preto som spomínal, casto som spomínal a vždy budem spomínat Radomira Konstantinovica, ktorý povedal: „Ak si nevšimneš obludu, ved, že si aj sám obluda!” To si musíme pošepnút sami sebe vo chvíli, ked sa pokúsime trochu príst k sebe. Ked sa pokúsime nazbierat trochu racionálnej sily a svedomia. Lebo clovek bez svedomia nie je slobodný clovek, neexistuje ako integrálny clovek, neexistuje ako ludský celok.
/Zo srbciny preložil Juraj Bartoš/
|
