Zúčastnili sa:
Branislav Lečić, exminister kultúry a médií
Dimitrije Boarov, novinár publicista
Dinko Gruhonjić, predseda Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny
Svetlana Preradovićová, generálna tajomníčka Nezávislého združenia novinárov Srbska (NUNS)
Edi Daruši, publicista a predseda Správnej rady novín Zrenjanin
Branislav Lečić, exminister kultúry a médií:
Ako minister kultúry bol som prekvapený tým, že som aj ministrom informovania. Ako je známe, informovanie do 5. októbra bolo mimoriadne centralizované a zmanipulované, podobne ako ja demokracia, ktorá bola určitým druhom kontrolovanej demokracie. Informovanie sa považovalo za čosi negatívne, za určitý druh prežitku minulosti; nadobúdal sa dojem, že ide o nejaký agitprop, že je ministerstvo informovania organizácia, ktorá by mala projektovať spôsob zmýšľania, stanoviská, všetko, čo sa médiám povoľuje a čo sa im nepovoľuje. Keď som prebral rezort informovania, vedel som zhruba, čo ma čaká. Nechcel som to, avšak jednoducho sa tak stalo, zo zotrvačnosti informovanie patrilo kultúre. Začal som sa zamýšľať, akým spôsobom pomôcť informačným podnikom. Ani na kultúru som sa nepozeral politicky, ale som uvažoval o tom, ako ju pozmeniť na hospodárske odvetvie, nech to zneje akokoľvek bláznivo – v demokraticky stabilných spoločnostiach stala sa ním už dávno. Rozmýšľal som o kultúrnom priemysle, o jej rozvoji, o tom, čo urobiť, aby sa zbavila postavenia žobráka postávajúceho predo dverami rozpočtu. Rovnakým spôsobom som rozmýšľal aj o informačných inštitúciách a o médiách vôbec.
(...)
Zmenou Zákona o verejnom informovaní sa urobil prvý vážnejší krok vo vnášaní poriadku do mediálnej oblasti. Bez ohľadu na nedostatky, zákon mal správne východisko a my sme ho nepovažovali za konečné riešenie, ale za jednu fázu, v ktorej sa nám ako–tak podarí usporiadať mediálne vzťahy, upraviť správanie tak médií navzájom, ako aj médií vo vzťahu k štátu a médií vo vzťahu k čitateľom, divákom a poslucháčom... Kľúčovou vadou toho zákona je zrušenie registra médií, ktorý bol inak zrušený v priebehu procedúry v zhromaždení, hoci sme ho my zahrnuli. Register je miesto, kde môžete zistiť, kto je majiteľom, a kto financuje jednotlivé médiá. Po jeho zrušení ocitli sme sa v situácii, že dnes nevieme, kto stojí za určitým médiom, kto je jeho majiteľom, kto vložil prostriedky, kto vlastne má moc. Keď to neviete, nemáte možnosť predpokladať, odkiaľ vietor fúka. Za každým politickým vystúpením, tak vnútri strán, ako aj vôbec, – musím to povedať – stoja peniaze, čiže kapitál. Pohyby peňazí sú rozhodujúcim faktorom v správaní každého činiteľa našej skutočnosti, teda aj médií. Keď to pochopíme a ak máme možnosť sledovať pohyby peňazí, tak máme príležitosť lepšie, aktívnejšie a precíznejšie odhaliť odkiaľ vietor fúka, akým smerom sa uberá, čo sebou zoberie, prečo je tomu tak, kto je s kým a aké má konečné úmysly!
Dinko Gruhonjić:
Pán Lečić mi dal správny schlagworth pre otázku, ktorú som mienil adresovať Svetlane Preradovićovej, generálnej tajomníčke Nezávislého združenia novinárov Srbska (NUNS) a ktorá sa vzťahuje na mediálny regulatív v našej krajine. Zdá sa, že okrem Zákona o prístupnosti informácií v mediálnom regulatívne existujú aj ďalšie zákony, ktoré sa neuplatňujú, alebo sa uplatňujú so škandálmi.
Svetlana Preradovićová, generálna tajomníčka NUNS:
Spomeniem tu jeden problém, o ktorom, domnievam sa, viete. Ide o fakt, že sa NUNS, združenie známe zo začiatku deväťdesiatych rokov svojím inzistovaním na profesionálnych štandardoch a nepripúšťaním vplyvov politických štruktúr na novinárstvo, dočkal dnes, roku 2005, toho, že je v nerovnoprávnom postavení v porovnaní so Združením novinárov Srbska (UNS), ktoré sa v priebehu deväťdesiatych správalo celkom naopak. Prečo sme sa ocitli v takej situácii – pre štát prejavujúci mimoriadnu úroveň nevážnosti – to je najmiernejší výraz, aký môžem povedať ak nechcem použiť syntagmu „zlé úmysly”. Pán Lečić vie o probléme budovy, ktorú máme. My sme podnájomníci v budove Domu novinárov, za tendencie UNS vyhnať nás z tej budovy. Budova takisto nie je teoretický, ale veľmi konkrétny príbeh. Tu je združenie, ktoré v priebehu deväťdesiatych, spolu s určitými politickými štruktúrami bojovalo za reformu spoločnosti, a ktoré je teraz v postavení podnájomníka pred vyhodením v budove, ktorá by mala patriť všetkým novinárom, bez ohľadu na to, že všetky štruktúry, včítane bývalého DOS a terajších, vedia o danom probléme. Preháňajú nás sem a tam s rozličnými sľubmi, že problém riešia, a my žijeme v obavách, či vyhasneme za šesť alebo sedem mesiacov, alebo za päť rokov.
Ako novinárka, nie ako generálna tajomníčka NUNS, môžem povedať, že sa obávam toho, že moje záujmy o päť rokov bude obhajovať Združenie novinárov Srbska. Možno sú medzi vami členovia UNS, takže sa ospravedlňujem tým, ktorých možno urazím – avšak sama by som nechcela, aby UNS obhajovalo moje záujmy v budúcnosti (a novinárstvom sa mienim zaoberať aj naďalej) tak, ako obhajovalo záujmy profesie v priebehu deväťdesiatych.
Štát teda neumožnil NUNS, aby malo vlastný dom, aby nemuselo platiť nájomné, aby sa nemuselo báť, že ho vyženú, aby robilo svoju robotu... Naše financie sú ohrozené, a rozumieme si – keď nemáte peňazí, nemôžete byť vplyvní. (...)
Dinko Gruhonjić:
Parafrázujem definíciu Petra Lukovića, ktorý povedal, že v Srbsku je „málo tabloidov, ale priveľa toelatoidov”. Pán Boarov, čo považujete za príčinu záplavy plátkov – ide len o problematický zákonný regulatív, či o úplný mravný pokles Srbska počas Miloševićovho režimu, či o čosi tretie?
Dimitrije Boarov, novinár publicista:
V rámci pokusu odpovedať na túto otázku začnem menšou okľukou. Keď som videl názov tribúny, predovšetkým ma napadlo, že sám by som, keby sa ma niekto spýtal, namiesto Médiá a antimédiá tento rozhovor dnes večer nazval Médiá a médium. Predpokladám, že sa po názvom „antimédiá” myslelo na tú časť tlače, ktorá nepatrí medzi médiá, ale je médium určitých stredísk moci, určitých výrobcov ideí. A v určitom paramagickom zmysle také médiá zasypali Srbsko svojou ponukou názorov a ideí, analýz a koncepcií.
V rámci pokusu vážne sa zaoberať otázkou médií a mediálnej situácie vychádzam z tézy, že dnešné Srbsko je vlastne krajina bez nových ideí; krajina, ktorá nemá dynamiku, krajina, ktorá európsku ideu – popravde, v tom nie je osamelá – redukuje na problém, či sa nám podarí alebo nepodarí vypražiť škvarky; krajina, v ktorej dominuje – súbežne s nevýraznou reformnou retorikou – podnet k reformácii niečoho dávno zastaralého. Také médiá vytvárajú a ponúkajú svet ideí, ktoré nazývame ideami reformácie, a tie idey sú staré a skysnuté. V spoločnosti cítiť hlad po duchovných pohyboch, no keďže Srbsku chybujú nové idey, nútené je prehrávať tie staré, ktoré z času na čas pustí hlasnejšie. Podľa mojej mienky z toho dôvodu máme domináciu plátkov na našom trhu.
Sám samozrejme, patrím medzi tých, čo mienia, že sa jav nemôže liečiť odstraňovaním následkov, ale že je potrebné nájsť spôsob, ako veci pohnúť z mŕtveho bodu, aby sa v politickej a duchovnej sfére, tiež vo verejnom živote Srbska otvoril priestor pre určovanie budúcnosti, toho času, ktorý máme pred sebou. Ide samozrejme, o veľmi zložitú a komplexnú otázku, ktorú nemožno riešiť len privatizáciou kapitálu a ustanovením určitého modelu trhovej demokracie, pretože ide o mimoriadne pomalú cestu.
Edi Daruši, predseda SR novín Zrenjanin:
Nadobúda sa dojem, že väčšina médií v Srbsku nie je faktorom zmien a žiaducej diskontinuity s obdobím Slobodana Miloševića, ale predovšetkým – živnou pôdou pre rehabilitáciu a normalizáciu ideologických vzorcov starého režimu. Obraz kontinuity prítomný v médiách poznať predovšetkým vo vyhľadávaní dominantného prístupu k témam, ktoré vystupujú ako podstatné pre tranzíciu a transformáciu spoločnosti – z konzervatívno–bojovej a provinčnej na liberálno–demokratické a trhove zamerané. Ide o tieto témy: vzťah k haagskému tribunálu, k procesu proti obžalovaným z vraždy premiéra Zorana Đinđića, vzťah voči Kosovu a menšinám, vzťah voči mimovládnym organizáciám a civilnej spoločnosti a, samozrejme, konfrontácia s vojnovou minulosťou, čo patrí k významnejším procesom v rámci tranzície.
V našich médiách dominuje relativizácia a ignorovanie minulosti. Vládnuci diskurs o politických a spoločenských otázkach, ktoré sú najdôležitejšie pre problém transformácie a tranzície tejto spoločnosti hovorí o nezmenenej matrici väčšiny médií a o zachovávaní kontinuity s predchádzajúcim režimom. Pritakáva sa konzervatívnej a antireformnej verejnej mienke, šíria sa klebety, produkujú sa aféry a robia výlety do senzacionalizmu, dokonca aj v kredibilných novinách.
Hoci sa pre srbské novinárstvo minuli časy politického monopolu ako svojrázneho prejavu neslobody, badať čoraz jasnejšiu inštrumentalizáciu médií. Na médiá sa naďalej pozerá akona ideálny priestor pre politické zúčtovania alebo politické získavanie bodov.
(...)
Branislav Lečić:
Počas akcie Šabľa mal som pred sebou zoznam, menovite, novinárov platených zemunskym klanom. Novinári mali vlastný cenník, písalo tam – keď chceš, aby ten a ten novinár urobil to a to, cena je taká a taká. Možno neuveríte, no ceny boli veľmi nízke, od 100 do 1000 eur, v závislosti o koho išlo a aká je jeho autorita...
Teraz treba odpovedať na nasledujúcu otázku: ako je možné budovať demokratickú sústavu, v ktorom za slobodnú myšlienku treba platiť. Ak je možné zaplatiť novinára v mediálnom priestore, kde sa utvára verejná mienka, prečo by sa politické strany nemohli inštruovať, aby vykonali určitú úlohu a robotu. A kto im dal úlohu a robotu? Ide o úlohu, ktorú dostali od občanov, je to náš záujem? Samozrejme, že nie je. Ide o záujem určitých skupín, ktoré tu chcú vládnuť, zachovať si pozíciu, zachrániť kapitál, ktorý od nás ukradli, otvoriť si priestor prostredníctvom moci, aby získali ešte väčší kapitál a potom vládli večne.
Tu prebieha proces juhoamerického typu, kde jedna menšina zostane večne pri moci, tak či onak, prostredníctvom svojich detí, príbuzných, priateľov alebo náhradných politických strán, bez toho, aby ich kapitál a ich pozícia bola vôbec ohrozená. To je menšina, a väčšina sme my, ktorí by sme mali žiť v chudobe. Taká disharmónia a taký typ kapitalizmu neumožní demokraciu, neumožní evolúciu, neumožní slobodu žiadneho média, ale znamená poníženie a inštrumentalizáciu tak médií, ako aj jednotlivcov.
Taký model, taká forma vstupu z jedného nehumánneho systému do druhého znamená porážku každého z nás. V Srbsku dnes vládne ticho, apatia, inercia, nedostatok ideí, niet dokonca ani energie. A všeobecný strach, ktorý pláva aj cez mladosť. Zavládol strach, oni svoju prácu vykonali!
(Zo srbčiny preložila: Anna Lazarevićová)
